CHRÁM

KEĎ PRECHÁDZAM cez naše krásne Slovensko, je fascinujúce vidieť v centrách dedín vysoké veže kostolov. Prečo také vysoké veže a v centre? Akoby sa dediny medzi sebou navzájom pretekali. Ale je to aj pripomienka toho, že centrom ich života je chrám, na ktorom veža stojí, a Boh, na ktorého veža ukazuje a ktorý v chráme prebýva špeciálnym spôsobom. Avšak keď prechádzame cez veľké mestá, vysoké veže chrámov zbadáme ťažko. Človek dneška nepovažuje chrám za najvyššiu prioritu vyjadrujúcu vzťah k Bohu. Dnes banky, obchodné centrá a herne sú dominantnejšie a vyjadrujú aj vzťah človeka k Bohu. Za Ježišových čias bol centrom národa Jeruzalem. Centrom Jeruzalema bol chrám. Centrom chrámu svätyňa svä- tých, kde bol prítomný Boh špeciálnym spôsobom. Človek, ktorý ho videl, nemohol naň nikdy zabudnúť. Lenže iné je teória a iné prax. Mať Boha vo svojom strede je síce to, čo človeku dáva istotu, ale nie je to ľahké. A človek od nepamäti túžil radšej po veciach, ktoré boli ľahké a ťažším sa vyhýbal. V dnešnom evanjeliu sme boli svedkami incidentu. Ježiš sa rozčúlil a z chrámu mu povyháňal peňazomencov a kupcov. Títo ľudia určite nemali problém s tým, čo chrám symbolizuje a na čo tu je, oni si chceli robiť len svoj biznis. A tým sväté miesto znesvätili, čisté poškvrnili, nedotknuteľného sa dotkli... a vlastne aj seba samých, aj iných dezorientovali. Ježiš im dal najavo, že sú veci, ktoré sa nemôžu meniť, pretože na to doplatíme v konečnom dôsledku my sami. Nedoplatí na to Boh, ale my! My sami sa oberieme o istoty, záruky, smerovanie, kompas. My síce chrámy nemá- me plné obchodu, ale naše chrámy prerástli iné stavby, ktoré ukazujú na iných bohov. Kniha Exodus jasne hovorí, čo má byť centrom nášho života. Centrom je Ten, ktorý nás robí slobodnými, ktorý nás vyslobodzuje z otroctva. Aj pre nás je dôležité, aby centrom nášho života bol vzťah k Bohu. On pre nás musí byť vežou, majákom, niečím neprehliadnuteľným.