JEŽIŠ ZAČÍNA svoju reč na vrchu blahoslavenstvami. V nich sú požiadavky, nevyhnutné podmienky pre vstup do Božieho kráľovstva pre všetkých. KKC uvádza, že: „Blahoslavenstvá sú stredobodom Ježišovho učenia.

 Ich vyhlásenie preberá prisľúbenia dané vyvolenému národu od čias Abraháma. Privádza ich k dokonalosti tým, že ich už nezameriava iba na vlastnenie určitej krajiny, ktorú nemožno bez utrpenia nikomu prejaviť, ba bez utrpenia nemožno si ju ani predstaviť v jej dvoch základných podobách, v podobe odpúšťania a v podobe služby. V súčasnej spoločnosti veľa ľudí potrebuje naše odpustenie, mnohí potrebujú našu službu, čiže naše milosrdenstvo. Najviac ho potrebujú tí, ktorí ešte nepoznajú Boha a svoje utrpenie si preto nemôžu zmierňovať vierou v jeho moc a dobrotu a vierou v jeho nekonečnú odmenu. Za zvlášť milosrdných môžeme označiť tých, ktorí sa namáhajú, aby sa ich bratia a sestry dostali čím prv k viere v Boha, ktorí im budú sprístupňovať Božie milosrdenstvo tak, že im budú dávať pociťovať svoje. Blahoslavení milosrdní sú tí, čo prijímajú iných, takých, akí sú, zahŕňajú ich láskou, akú práve potrebujú, aby im pomohli dosiahnuť Božiu lásku, pre ktorú sme všetci stvorení. Milosrdenstvo môžeme označiť za akési naše duchovné dýchanie. Dostávame ho, aby sme ho dávali. Dávame ho, aby sme ho dostali. Ak ho niekomu odoprieme, zastaví sa „naše dýchanie“. Milosrdenstvo môže mať rôzne podoby. Môže byť súcitné, odpúšťajúce, pomáhajúce a môže byť aj výchovné, ale aj bolestivé. Všetko je milosrdenstvom, čo pochádza z lásky a čo k láske vedie. Len málo sa zamýšľame nad tým, čo milosrdenstvo je, ktoré svoje skutky pokladáme za milosrdenstvo a ktorým dávame toto meno neprávom.

 Uvedomme si, že len milosrdní dosiahnu milosrdenstvo. Prosme preto Pána, nech pretvorí naše srdcia a nech nás naučí tak milovať ľudí, ako on miluje nás. Nech nás naučí zbavovať sa chýb, ktoré ešte máme a ktoré sa nám zatiaľ nepodarilo pre našu slabosť odstrániť. Nech nás naučí odpúšťať tak, ako nám On odpúšťa. Nech sa nám darí šíriť kresťanské posolstvo o milosrdnom Bohu. Blahoslavenstvá vykresľujú tvár Ježiša Krista a opisujú jeho lásku; vyjadrujú povolanie veriacich pridružených k sláve jeho umučenia a zmŕtvychvstania; objasňujú charakteristické skutky a postoje kresťanského života...

 Blahoslavenstvá odpovedajú na vrodenú túžbu po šťastí. Táto túžba má božský pôvod. Boh ju vložil do srdca človeka, aby ho pritiahol k sebe, lebo len on ju môže plne uspokojiť... Blahoslavenstvá odhaľujú zmysel ľudskej existencie, posledný cieľ ľudských činov: Boh nás volá do svojej blaženosti“ (KKC 1716-1719). Milosrdenstvo u Matúša je predovšetkým atribútom Boha, ktorý zasa vyžaduje milosrdenstvo od ľudí. Matúš dvakrát (Mt 9,13; 12,7) cituje proroka Ozeáša (Oz 6, 6): „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.“ Matúš nazýva milosrdenstvo najdôležitejšou vecou z celého Zákona (Mt 23, 23). Ježiš neblahorečil chudobných, plačúcich či hladných po spravodlivosti preto, že by bol mal radosť z ich bolesti či z ich spoločenskej podradnosti. Ježiš blahorečí milosrdných za to, že sa sú citne skláňajú nad každým, kto trpí a potrebuje pomoc. Ježiš teda neblahorečil utrpenie, ale blahorečil lásku, ktorú nemožno bez utrpenia nikomu prejaviť, ba bez utrpenia nemožno si ju ani predstaviť v jej dvoch základných podobách, v podobe odpúšťania a v podobe služby. V súčasnej spoločnosti veľa ľudí potrebuje naše odpustenie, mnohí potrebujú našu službu, čiže naše milosrdenstvo. Najviac ho potrebujú tí, ktorí ešte nepoznajú Boha a svoje utrpenie si preto nemôžu zmierňovať vierou v jeho moc a dobrotu a vierou v jeho nekonečnú odmenu. 

Za zvlášť milosrdných môžeme označiť tých, ktorí sa namáhajú, aby sa ich bratia a sestry dostali čím prv k viere v Boha, ktorí im budú sprístupňovať Božie milosrdenstvo tak, že im budú dávať pociťovať svoje. Blahoslavení milosrdní sú tí, čo prijímajú iných, takých, akí sú, zahŕňajú ich láskou, akú práve potrebujú, aby im pomohli dosiahnuť Božiu lásku, pre ktorú sme všetci stvorení. Milosrdenstvo môžeme označiť za akési naše duchovné dýchanie. Dostávame ho, aby sme ho dávali. Dávame ho, aby sme ho dostali. Ak ho niekomu odoprieme, zastaví sa „naše dýchanie“. Milosrdenstvo môže mať rôzne podoby. Môže byť súcitné, odpúšťajúce, pomáhajúce a môže byť aj výchovné, ale aj bolestivé. Všetko je milosrdenstvom, čo pochádza z lásky a čo k láske vedie. Len málo sa zamýšľame nad tým, čo milosrdenstvo je, ktoré svoje skutky pokladáme za milosrdenstvo a ktorým dávame toto meno neprávom. Uvedomme si, že len milosrdní dosiahnu milosrdenstvo. Prosme preto Pána, nech pretvorí naše srdcia a nech nás naučí tak milovať ľudí, ako on miluje nás. Nech nás naučí zbavovať sa chýb, ktoré ešte máme a ktoré sa nám zatiaľ nepodarilo pre našu slabosť odstrániť. Nech nás naučí odpúšťať tak, ako nám On odpúšťa. Nech sa nám darí šíriť kresťanské posolstvo o milosrdnom Bohu

UŽ SI POSTUPNE ZVYKÁME na to, že naša spoločnosť sa delí na ľudí bohatých, stredne majetných a chudobných. Všetci sú však rovní v jednom páchajú hriechy. Biblické čítania dnešnej nedele nám predstavujú dvoch ľudí, ktorí patria do rozličných spoločenských tried. Ten prvý je kráľom. Ten druhý človek je obyčajná žena. 

Aj on aj ona Hriešnica nehovorí nič, ale koná. Obidvom bolo odpustené preto, že svoje hriechy ľutovali a oplakali. Biblia, najcennejšia kniha zo všetkých kníh, nás učí, že v každom spoločenskom postavení ľudia hrešia a z tohto pohľadu sme si všetci rovní. Problémom niektorých ľudí je to, že obdivujú hriechy veľkých a známych ľudí. Namiesto obdivu by mala byť v našich postojoch ľútosť a odpor. S hriechmi sa nedá nikdy pokojne žiť. Boh život žiadneho človeka, či svätca alebo hriešnika, nevracia späť. Boh však každému, či chudobnému alebo bohatému, ale predovšetkým každému hriešnikovi dáva možnosť, aby svoj život zmenil. Žiada len dve veci aby si človek uvedomil, že v akomkoľvek hriešnom stave ho Boh miluje a aby si svoje hriechy pravdivo priznal a oplakal. n boli hriešnici. Kráľ Dávid bol človekom, v ktorom si Boh našiel zaľúbenie. Jeho zmysly však zaslepila láska k vydatej žene. Zariadil, aby jej muž padol vo vojne a on si ju mohol vziať ako vdovu za ženu. Bol natoľko zaslepený, že si neuvedomoval, čo vlastne robí. 

Až prorok Nátan mu tvrdou a zrozumiteľnou rečou otvára oči a srdce. O druhej postave evanjelium hovorí, že žena v meste bola známa ako hriešnica. Dávid na výčitku Nátana odpovedá: „Zhrešil som proti Pánovi.“

V MNOHÝCH KULTÚRACH  symbolizuje srdce živé centrum osoby, miesto, kde komplexne splývajú myšlienkové, citové a existenčné prejavy človeka. Pretože kresťanstvo ako také nepredstavuje iba doktrínu, ale je skutočným stretnutím s Ježišom Kristom poznačeným duchom pokánia. Na druhej strane Božské Srdce nás posmeľuje priblížiť sa k Božiemu milosrdenstvu v akejkoľvek životnej situácii.

Predovšetkým nám môže pomôcť opäť získať osobnú tvár Boha, modlitbu ako dialóg, zrelý vzťah k nemu, ktorý prevyšuje obraz viery ako súhrn morálnych noriem, ktoré sa majú rešpektovať a modlitbu ako súhrn formúl, ktoré treba odriekať. Kult Božského Srdca nám pomáha usporiadať naše aktivity pripomínajúc, že jedine Boh nám môže pomôcť žiť a opravdivo milovať nášho blížneho, ktorý nie je vždy ten najvľúdnejší. Dôvernosť, ktorá sa rodí z modlitby, nám pripomína, že naše skutky sú síce dôležité, ale to, čo nás spasí, je Božia láska, jedine Božia láska k nám. n tom, Srdce Ježišovo v ňom symbolizuje prameň našej viery, z ktorého vytryskujú city, pôsobenie, kríž. Ježišova láska nie je iba symbolická, ani odlúčená, ale vrelá, nežná.

Ježišovo Srdce skutočne zažilo pocity radosti, obdivu, priateľstva, bolesti, trpkosti, najmä však milosrdenstva. Dnes úcta k Božskému Srdcu, tak ako mnohé iné praktiky ľudovej zbožnosti, je na ústupe. Je to snáď zapríčinené citovým prejavom príliš

Túto vetu som počul z úst rôznych ľudí dosť často, ale kto sa ňou naozaj i riadi? Veď to je predsa najjednoduchšie odsúdiť niekoho len pre pár chabých dôvodov. V mojom prostredí sú to malicherné dôvody ako popularita v triede, na sociálnej sieti, krása, vedomosti, šikovnosť, solidárnosť. A aj keď si myslíte že so všetkými vychádzate v dobrom tak sa mýlite, stačí počúvať nenápadne za dverami po tom čo opustíte miestnosť, tú miestnosť v ktorej ste prezentovali nejaký názor či myšlienku a všetci sa tvárili že ho zdieľajú. Alebo z ničoho nič sa začnú o Vašej osobe šíriť rôzne zvesti založené na vytvorení senzácie alebo prekrúcanie slov ktoré ste povedali. To je tzv. Ohováranie a Závisť. V našich končinách tiež veľmi známe pojmy ale často ostávajú nepomenované a prečo? Lebo každý z nás by si musel priznať že takýmto hriechom podľahol či dennodenne podlieha. Je jednoduché odsúdiť druhého a ešte ľahšie je ho odsúdiť keď sa nemôže brániť dosť často v jeho neprítomnosti. Toto je výsledok karierizmu ktorý sa neprejavuje len medzi dospelými v práci ale už i medzi deťmi v škôlke. Hodnoty ľudí sú veľmi rozvrátené a preto vstupujú do našich životov i ohováranie a závisť. Tieto pojmy tu boli už dávno pred nami čoho dôkazom je i evanjelium ale podmienky dnešnej doby to len znásobujú a dokonca dnes je zaužívaný trend si takéto veci nepriznať a nepovažovať za hriech. Pripomína mi to presne jeden citát z Biblie konkrétne:

„Nesúďte aby ste neboli súdení“ (Mt 7,1)

Sila tohto citátu je neopísateľná, keďže v jednej vete je zhrnutá toľká pravda. Pre tých ktorí by snáď nepochopili zmysel tejto vety pokračuje evanjelium ďalej:

Lebo akou mierou budete merať vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou mierou sa nameria aj vám

Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?

Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: "Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka" - a ty máš v oku brvno?!

Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata.

Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly pred svine, aby ich nohami nepošliapali, neobrátili sa proti vám a neroztrhali vás.

Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!

Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria.

A o čo to teda máme prosiť? Prosiť v tomto smere hlavne aby sme ako jednotlivci nesúdili a neopovrhovali druhými prostredníctvom modlitieb ktoré treba viesť aj pre tých ktorý takýmto spôsobom konajú ale i sami za seba. Lebo ako je spomenuté raz budeme súdení a nebudú to ľudia ani štátne orgány ale samotný Boh ktorý ako jediný má právo posúdiť hodnotu nášho prežitého života.

Pozná to určite každý. Chrípka, teplota, žalúdočné ťažkosti a mnoho ďalších a horších. Hovorím o chorobách ktoré človeka z času na čas postihnú. Čo robiť ďalej? No často to riešime tabletkami alebo návštevou lekára ktorý nám následne nejaké tabletky predpíše v tých lepších prípadoch nás vylieči i bez nich. Z telesnej stránky sme vo väčšine prípadov vyliečený ak sa teda nejedná o nejakú civilizačnú chorobu. Lenže vyliečiť telo je o dosť jednoduchšie než vyliečiť dušu. Áno aj duša pozná svoje choroby. Tieto choroby sú o to zákernejšie že symptómy si všímajú najmä naši známy a my ich často sami od seba ani nespozorujeme. Ak sa neliečia dlhodobo tak stav sa len zhoršuje a zhoršuje až napokon nás dokáže doviesť do samotnej telesnej, psychickej či duševnej záhuby. A ako takéto stavy liečiť? Pán Boh nám ponúka jednoduchý a univerzálny liek na každý z druhov týchto nemocí a tým liekom je MODLITBA. Nelieči len psychické či duchovné choroby pomáha i pri liečení telesných neduhov. Raz môj otec mal zápal okostnice. Zubárka mu musela naraz vytrhnúť 3 zuby pretože že už mu boli len na ťarchu a predpísala mu lieky. Otec doma ale trpel a to i napriek tomu že dostal lieky, lenže tie ako mu bolo povedané začnú účinkovať najskôr o 4 dní. Za ten čas sa dostal do stavu, kedy rozprával o tom že kedy to už skončí. Keď sa začal takto ľutovať tak som mu navrhol aby otvoril modlitebník a preštudoval si modlitby je ich tam dosť. Z núdze to nakoniec vykonal a narazil na modlitbu za chorého ktorú sa on a následne ja za neho modlil. Po tejto modlitbe sa jeho stav zlepšil už nebol taký nevrlí a mal opäť radosť z toho že žije. Modlitba mu dodala silu niesť tento svoj kríž ktorí sa v danom okamihu zdal priťažký. Naozaj ešte som sa nestretol s lepším liekom a navyše na tento liek žiadny predpis nepotrebujete. Dokáže zmierňovať naše trápenia, choroby, psychické a duchovné ťažkosti. Ešte dôležitejšia než liečba je samotná prevencia. Najlepšou prevenciou proti takýmto neduhom je každodenná modlitba. A ak niekto z našich blízkych alebo známych trpí tak najlepším liekom ktorí mu môžeme poskytnúť je naša modlitba za neho.

Keď sedím v triede cez hodinu v škole na voľnej hodine, tak mi to nedá aby som nenapísal pár viet k dosť obchádzanému problému a síce vzťahu mládeže k ich viere. Čomu vlastne verí dnešná mládež? Pri pohľade počas prestávok a hodín v tom mám rýchlo jasno:

1.      miesto – elektronika (je jedno či tablet, mobil, notebook, pc...)

2.      miesto – omamné a povzbudzujúce látky.

3.      miesto – idealizovaná postava.

4.      miesto – móda ako životný štýl.

Teraz nasleduje otázka: Kde je viera? Kde je Boh?

Spoločnosť, masmédia, sociálne siete tam všade môžeme nájsť príčiny tohto stavu, stavu v ktorom sa moje otázky ani nenachádzajú v slovníku skoro dospelého človeka. Mládeži je momentálne vtĺkaná predstava konzumného spôsobu života. Predstava že deti presvedčia rodičov aby im kupovali stále novšie produkty konzumného sveta, je vytváraná spoločnosťami ktoré sa slepo ženú za vidinou zisku. Uznávam že aj ja som počas svojho krátkeho života sem tam podľahol týmto pokušeniam. Ale už nejaký ten čas sa riadim veľmi jednoduchým rebríčkom. Na jeho opis mi stačí jedno slovo. A to slovo znie BOH.

            Len vďaka nemu mi dáva môj život zmysel

            Mi dáva silu aby som niesol svoj kríž

            Boh je mojím životným štýlom a idolom

A to všetko spoločne s vierou ma napĺňa spokojnosťou. Mladý ľudia sú večne nespokojný ale ja som spokojný, mne stačí „iba“ Boh. A slovo na záver: Všetko v našom živote je pominuteľné až na jednu vec. „Lásku k Bohu“.

Vatikán 2. apríla – Svet si dnes pripomína 11. výročie smrti sv. Jána Pavla II. Tento rok sa dátum zhoduje s predvečerom sviatku Božieho milosrdenstva, ktorý Karol Wojtyła zaviedol na prianie sv. Faustíny. Generálny vikár pápeža pre mestský štát Vatikán kardinál Angelo Comastri pre Vatikánsky rozhlas vysvetlil spojitosť medzi Jánom Pavlom II. a milosrdenstvom, ktoré je ústrednou témou Jubilejného roku:

„Chcel by som začal príbehom, ktorý sa stal niekoľko dní predtým než Ján Pavol II. odišiel do neba. Bola to streda 30. marca 2005, posledná v jeho živote. Všetci sme vedeli, že pápežov stav sa zhoršil, a tak sme mali trochu obavy, všetci sme sa modlili na tento úmysel. Okolo poludnia mi povedali: ‚Otvorilo sa okno apartmánu!’ Ja som samozrejme vyšiel z mojej kancelárie, bežal som na Námestie sv. Petra a na poludnie vidím, že sa objavil pápež. Nepodarilo sa mu povedať ani jedno slovo; zdvihol len pravú ruku a urobil znak kríža, ktorý bol jeho posledným odkazom, jeho pozdravom Cirkvi, pozdravom svetu.

Až potom som sa dozvedel, čo sa stalo to ráno. Len čo sa Ján Pavol II. zobudil, zašepkal – lebo hovoril iba chrapľavo, sotva ho bolo počuť – sestre Tobiane a otcovi Stanislavovi Dziwiszovi: ‚Dnes je streda’. Opäť si nevšimli pápežove slová. O 10.00 hod. povedal už s trochu autoritatívnym tónom: ‚Dnes je streda a ja vstanem!’ Je jasné, že sa zľakli pred týmto pápežovým rozhodnutím a snažili sa mu to vyhovoriť. Pápež však neústupčivo povedal: ‚Dnes je streda a ja vstanem, lebo prídu ľudia a ja ich nechcem sklamať’. Zomieral a myslel na druhých. Keď zomrel, boli prvé vešpery sviatku Božieho milosrdenstva. Svetsky by sa dalo myslieť, že išlo iba o náhodu, avšak náhody neexistujú: bola to nežnosť Božieho milosrdenstva! Pápež, ktorý toľko hovoril a vynaložil toľko úsilia, aby bola známa táto krásna Božia tvár, milosrdná tvár, bol prijatý do spoločenstva svätých práve v deň Božieho milosrdenstva, po ktorom túžil“.

Kardinál Comastri si tiež zaspomínal na kľúčový okamih v živote Jána Pavla II., keď sa v roku 1981 počas jednej z audiencií na Námestí sv. Petra pokúsil pápeža zavraždiť turecký atentátnik:

„Svedectvo milosrdenstva Jána Pavla II. rád zostručňujem do podoby dvoch lámp: odpustenie až po heroizmus a ohlasovanie pravdy; lebo odpustenie a pravda sú dve lampy, ktoré pochádzajú z milosrdenstva. Svetlo odpustenia: predstavte si, že hneď po atentáte, keď bol pápež v kaluži krvi, hneď ako sa trochu dostal k vedomiu, prvé slová, ktoré povedal boli: ‚Odpúšťam bratovi, ktorý na mňa vystrelil’. Nazvať v tom okamihu Aliho Agcu ‚bratom’ si vyžaduje poriadnu dávku odvahy, prenádhernú vieru, krásne svedectvo. Ale nielen to. Keď sa pápež zotavil, nezorganizoval protesty, štrajky, odvetné akcie... len modlitbu; teda modlitba a odpustenie.

V tom vidno krásnu tvár katolicizmu. Ale je tu aj iná lampa: lampa pravdy. Ján Pavol II. nechal túto lampu zažiariť troma úžasnými encyklikami, ale aj mnohými príhovormi. Encyklika Veritatis splendor, encyklika Evangelium vitaea Fides et ratio. Ján Pavol II. ohlasoval pravdu, lebo pravda je služba milosrdenstva! Lebo hriech je zlo a plodí zlo! A nezabudnime, že Ježiš... povedal: ‚Prišiel som kvôli hriešnikom...’, a tiež dodal: ‚aby sa obrátili’. Ján Pavol II. mal odvahu mať zažaté obe lampy: lampu odpustenia [a pravdy], lebo Boh je vždy pripravený odpúšťať, ako to často opakuje pápež František: ‚Boh je vždy pripravený odpúšťať! Avšak pozor, Božie odpustenie vchádza len vtedy, keď sa srdce otvorí’.“   

84-ročný Ján Pavol II. zomrel v Apoštolskom paláci vo Vatikáne 2. apríla 2005 na následky vážnej choroby. Prvý slovanský pápež stál na čele Katolíckej cirkvi 26 rokov. Do dejín ľudstva sa zapísal najmä ako svetový líder, ktorý zohral kľúčovú úlohu pri páde komunizmu v Európe. Dňa 27. apríla 2014 ho spolu s Jánom XXIII. svätorečil pápež František. 

Veľkonočné ráno nám prinieslo starobylú a vždy novú zvesť: Kristus vstal z mŕtvych! Ozvena tejto udalosti vyšla z Jeruzalema pred dvadsiatimi storočiami a znie naďalej v Cirkvi, ktorá nesie v srdci živú vieru Márie - Ježišovej matky, vieru Magdalény a ďalších žien, ktoré ako prvé uzreli prázdny hrob, vieru Petra a ostatných apoštolov. 

Až dodnes, i v našej ére komunikačných hypertechnológií, sa viera kresťanov zakladá na tejto zvesti, na svedectve tých sestier a bratov, ktorí najprv videli odvalený kameň a prázdny hrob, potom tajomných poslov, ktorí dosvedčili, že Ježiš - ten Ukrižovaný - bol vzkriesený. A potom sa On sám, Majster a Pán, živý a hmatateľný zjavil Márii Magdaléne, dvom učeníkom z Emauz a nakoniec všetkým jedenástim apoštolom, zhromaždeným vo Večeradle (porov. Mk 16,9-14).

Kristovo zmŕtvychvstanie nie je plodom špekulácie či mystickej skúsenosti; je udalosťou, ktorá isto presahuje dejiny, ale nastáva v určitom jej okamihu a zanecháva v nich nezmazateľnú stopu. Svetlo, ktoré oslnilo vojakov, strážiacich Ježišov hrob, preniklo cez čas i priestor. To svetlo je iné, božské; prerazilo temnoty smrti a vnieslo do sveta Boží jas, žiaru Pravdy a Dobra. 

Ako na jar slnečné lúče dávajú vyraziť a rozkvitnúť púčikom na stromoch, tak žiara, vystupujúca z Kristovho zmŕtvychvstania, dáva silu a zmysel každej ľudskej nádeji, každému očakávaniu, túžbe a plánu. Preto sa dnes raduje celý kozmos, vtiahnutý do jari ľudstva, ktoré sa stáva hovorcom nemého chválospevu stvorenia. Veľkonočné aleluja, ktoré znie v Cirkvi putujúcej svetom, vyjadruje tichý jasot vesmíru a osobitne túžbu každej ľudskej duše, ktorá je úprimne otvorená Bohu, ba uznáva Jeho nekonečnú dobrotu, krásu a pravdu.

„Z tvojho Vzkriesenia, Kriste, raduje sa nebo i zem.“ Na túto výzvu ku chvále, ktorá dnes stúpa zo srdca Cirkvi, odpovedajú „nebesia“ v plnosti: zástupy anjelov, svätých a blahoslavených sa jednomyseľne pripájajú k nášmu plesaniu. V nebi je všetko pokojné a radostné. Avšak na zemi, bohužiaľ, tomu tak nie je! Tu, v tomto našom svete veľkonočné aleluja stále kontrastuje so vzdychaním a volaním, ktoré pochádza z mnohých bolestných situácii: biedy, hladu, choroby, vojen a násilí. A napriek tomu, predsa preto Kristus zomrel a vstal z mŕtvych! Zomrel tiež kvôli našim dnešným hriechom a vstal z mŕtvych, aby vykúpil tiež naše dnešné dejiny. Moje posolstvo chce preto dosiahnuť ku všetkým ako prorocká zvesť, osobitne k národom a spoločnostiam, ktoré prežívajú čas utrpení, aby im Vzkriesený Kristus otvoril cestu slobody, spravodlivosti a pokoja. 

Kiež sa raduje zem, ktorá bola ako prvá zaplavená svetlom Vzkriesenia. Kristova žiara nech dosiahne tiež národy Blízkeho východu, aby svetlo pokoja a ľudskej dôstojnosti premohlo temnoty rozdelenia, nenávisti a násila. Diplomacie a dialóg nech zaujmú miesto zbraní v Líbyi a je umožnený prístup humanitárnej pomoci v súčasnej konfliktnej situácii tým, ktorí trpia dôsledkami stretov. Všetci obyvatelia krajín severnej Afriky a Blízkeho východu, a osobitne mladí, nech sa usilujú o presadenie všeobecného dobra a vytvorenie spoločnosti, v ktorej bude odstránená chudoba a každé politické rozhodnutie bude inšpirované úctou k ľudskej osobe. Všetci ubehlíci a utečenci, ktorí pochádzajú z rôznych afrických krajín a boli nútení opustiť svojich najdrahších, nech pocítia solidaritu všetkých; ľudia dobrej vôle nech sú osvietení a otvoria svoje srdce pohostinnosti, aby bolo možné solidárne a v súlade isť v ústrety naliehavým potrebám toľkých bratov; tí, ktorí vo veľkodušnej snahe ponúkajú v tomto smere príkladné svedectvá, nech pocítia našu podporu a ocenenie. 

Kiež sa podarí zrekonštruovať občianske spolužitie obyvateľov Pobrežia slonoviny, kde je naliehavo potrebné nastúpiť cestu zmierenia a odpustenia, aby boli zahojené hlboké zranenia vyvolané nedávnym násilím. Kiež nájde útechu a nádej Japonsko, ktoré sa vyrovnáva s dramatickými následkami nedávneho zemetrasenia i tie krajiny, ktoré boli v uplynulých mesiacoch sužované prírodnými kalamitami, rozsievajúcimi bolesť a úzkosť. 

Nech sa raduje nebo a zem zo svedectiev tých, ktorí znášajú protivenstvá či dokonca prenasledovania pre svoju vieru v Pána Ježiša. Nech im zvesť o jeho víťaznom vzkriesení dodá odvahu a dôveru.

Drahí bratia a sestry! Vzkriesený Kristus kráča pred nami k novým nebesiam a novej zemi (porov. Zjav 21,1), kde budeme nakoniec žít ako jedna rodina, deti toho istého Otca. On je s nami až do konca časov. Kráčajme za ním v tomto ranenom svete so spevom aleluja. V našom srdci je radosť a bolesť, na našej tvarí úsmev a slzy. Takáto je naše pozemská realita. Avšak Kristus vstal z mŕtvych, je živý a ide s nami. Preto spievajme a kráčajme, verní svojmu nasadeniu v tomto svete, s pohľadom upreným na nebo.

Požehnanú Veľkú noc vám všetkým!

Začíname pôstne obdobie. Možno sa pýtame: aký zmysel má pôstne obdobie? Keď počujeme slovo pôst, vyvoláva to v nás predstavu hladu. Na čo je dobré trápiť sa hladom? Avšak zmyslom tejto doby nie je predovšetkým hladovať, zmyslom tejto doby je konať pokánie. A konať pokánie to znamená prijať obmedzenie, ktoré patrí k ľudskej prirodzenosti. A teda občas aj hladovať. Cirkevní otcovia svorne tvrdili, že prikázanie o pôste je tak staré ako sám svet. Prvé prikázanie, ktoré Boh dal ľuďom, bolo prikázanie postiť sa. (Gn 2,17). Už v raji bolo dané ľuďom prikázanie zdržanlivosti, aby nejedli zo stromu poznania dobra a zla. Nebolo to prikázanie absolútneho pôstu, pretože zo všetkých ostatných stromov v raji mohol človek jesť a nezhrešil. Toto prikázanie sa týkalo jedného konkrétneho stromu. Sv. Bazil Veľký hovorí: „Pretože sme sa nepostili, boli sme z raja vyhnaní. Budeme sa postiť, aby sme znovu do raja mohli vrátiť". V pôste ide o múdre sebaobmedzenie v záujme sebazachovania. Človek sa prehrešil tým, že toto múdre sebaobmedzenie neprijal a tým si veľmi ublížil a v každom hriechu stále ubližuje. 
    Boh nás ústami proroka Joela vyzýva: „Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom, plačom a nárekom, srdcia si roztrhnite a nie šaty, a obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu. Veď On je dobrotivý a milosrdný, zhovievavý a veľmi milostivý a zľutúva sa v nešťastí.“ Predovšetkým sa v pôste jedná o naše obrátenie. Znamená to zmenu zmýšľania, ale nielen to. Nejde len o sýtenie nášho rozumu novými informáciami, ale ide predovšetkým o obrátenie nášho srdca. 
    Moderná doba je vážne chorá na srdce. Nehovorím to len obrazne, ale je to aj skutočné medicínske zistenie. Srdcové choroby sú vážnym problémom súčasnosti. Srdce je čerpadlom, ktoré zásobuje okysličenou krvou celé telo. Mohli by sme ho nazvať aj motorom života. Je to jediný orgán v ľudskom tele, ktorý si počas celého nášho života, vôbec neoddýchne. Stále sa vydáva v akcii a jeho oddych by pre nás znamenal smrť. Srdce je v našom tele a pre naše telo tým, čím je Boh – Láska, pre stvorený svet. Práve pre tieto svoje vlastnosti sa srdce stalo symbolom samotného Boha a je miestom jeho prebývania v človeku. 
    Naše srdce nie je v poriadku, keď nie je príbytkom Lásky, ktorou je sám Boh. O Ježišovom ľudskom srdci hovoríme, že je podstatne zjednotené so Slovom Božím. Toto je tajomstvo lásky. Jednota vôle človeka s vôľou Božou. Chcieť to isté. Srdce začína chorľavieť ak nebije pre svojho Stvoriteľa, keď nieje v ňom rozliata láska Božia. 
    Božie Slovo nás právom vyzýva: „Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom...“, „srdcia si roztrhnite a nie šaty...“ Prečo je potrebné roztrhnúť si srdce? Lebo po prvotnom hriechu sa všetci rodíme do tohto sveta so srdcom, ktoré nieje Božím príbytkom. Je to srdce uzatvorené pre Boha i ľudí, studené a nepríjemne srdce. Roztrhnúť svoje srdce, to znamená, otvoriť ho pre Boha i ľudí. Dovoliť Bohu, aby nás mohol riadiť a pretvárať podľa svojho Srdca. Dovoliť aby Boží Duch býval v našom srdci. Vyprosiť si od Boha správny vzťah ku všetkému a ku všetkým.
    Boh sa zjavuje ako náš otec. Jemu nikto nie je ľahostajný. Ak je nám niekto ľahostajný, tak už nemáme v srdci Božiu lásku. My dokážeme prejsť bez súcitu a povšimnutia, byť plne zaujatí sebou a svojimi problémami. Ale Boh nedokáže prejsť okolo človeka bez povšimnutia. Boh nemá svoje problémy, má len naše problémy. Boh Otec má úžasnú úctu voči svojmu stvoreniu. My ho vôbec nechápeme, dokiaľ nemilujeme ako On. Nemôžeme ho iným spôsobom zažiť, ako keď ho necháme vyjadriť sa skrze naše srdcia. Boha môžeme prežiť len vtedy, keď sa milujeme navzájom. Boh je Osobný a Živý Vzťah Lásky a On sa chce a môže zjaviť len v našich vzťahoch. Ak sú naše vzťahy nesprávne, nemôžeme zažiť Boha, nepoznáme ho. Nemáme z neho radosť. Máme sa obrátiť k Bohu celým svojím srdcom. To znamená: celé srdce uvolniť pre lásku. 
    Láska sa nám zdá ťažká, ale iná cesta ku Spáse neexistuje. Len keď svoje srdce očistíme od všetkých opačných postojov, keď dovolíme Bohu, aby On sám v nás konal, potom sa v srdci spojíme s tou nesmiernou láskou, ktorá nás stvorila, ktorá nás vykupuje a posväcuje. Možno je to len jeden človek, ktorého nemilujeme a možno si to vieme aj spravodlivo odôvodniť. A predsa táto jedna neláska z našej strany je prekážkou toho, aby skrze naše ľudské srdce mohol prúdiť životodárny Boží Dych, Duch Svätý. 
    Obráťme sa teda celým srdcom k Bohu, roztrhnime si srdce. Oľutujme každú nelásku, ktorá sa zmocnila našich bytostí a prosme Boha, aby sa vrátil do nášho srdca, aby nám nikto a nič nebolo ľahostajné. Prijmime Ježiša, lebo v ňom je všetka sila pozitívnej zmeny. On je Vtelená láska. Tá istá láska sa chce vteliť do nás.
    Na záver ešte niekoľko napomenutí z múdrosti sv. Františka: „Pán hovorí: „Milujte svojich nepriateľov!“ Svojho nepriateľa miluje skutočne ten, kto sa nezarmucuje nad bezprávím, ktoré mu nepriateľ robí, ale kto sa pre lásku Božiu trápi nad hriechom v jeho duši a preukazuje mu svoju lásku skutkami.“ 
    „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ích je nebeské kráľovstvo“, je mnoho tých, ktorí sú horliví pri modlitbe a bohoslužbe a ukladajú svojmu telu mnoho pôstov a umŕtvovania, pohoršujú sa však pre jediné slovíčko, ktoré sa zdá pôsobiť bezprávie ích ja, alebo pre nejakú vec, ktorú im niekto vezme a ihneď sa nad tým rozčuľujú. Tí nie sú chudobní v duchu; lebo kto je skutočne chudobní v duchu, nenávidí sám seba a miluje i tých, ktorý ho udrú do tváre.“

Sviatok: 6. január

Liturgické slávenie: Slávnosť; prikázaný sviatok

Sviatok Zjavenia Pána alebo Troch kráľov sa v Cirkvi slávi oddávna. Na Východe sa v tento deň slávili Vianoce, čo doteraz je aktuálne u pravoslávnych veriacich. No v Západnej Cirkvi sa Narodenie Pána slávilo 25. decembra, a tak na dnešný deň sa slávi chvíľa, keď sa Kristus dal poznať ako Boží Syn mudrcom od východu a cez nich vlastne všetkým národom, keďže mudrci neboli židovského pôvodu, boli pohania. Okrem tohto zjavenia si na Východe pripomínajú – a tieto skutočnosti uvádza aj Liturgia hodín západného obradu – ďalšie dve zjavenia Pána: Ježišov krst, keď sa Duch Svätý v podobe holubice vzniesol nad Ježiša a z neba zaznelo Otcovo svedectvo o Ježišovi; a prvý Ježišov zázrak – premenenie vody na víno v Káne Galilejskej, o ktorom evanjelista Ján píše, že Ježiš „zjavil svoju slávu. A jeho učeníci uverili v neho“ (Jn 2,1-11).

O troch kráľoch sa píše vo Sv. písme ako o mudrcoch, ktorí prichádzajú od východu. Pochádzali možno z Perzie alebo z Médie, možno z Chaldejska alebo z Arábie. Zaoberali sa prírodnými vedami, najmä skúmaním hviezd. Požívali ešte väčšiu úctu ako králi, keďže obyčajne boli radcami kráľov a ich činnosť bola zahalená rúškom tajomstva. Z evanjelistov hovorí o nich akurát Matúš (2. kap.). O ich počte sa však nezmieňuje, nevieme, koľko ich bolo. Číslo tri je tiež záležitosť tradície a nie je potvrdené. Možno to vzniklo na základe troch darov, ktoré sa spomínajú v evanjeliu – zlato, kadidlo a myrha. Tiež mená Gašpar, Melichar a Baltazár pochádzajú až z 12. storočia, kedy ich tak pomenovali na parížskej univerzite. Nič viac nevieme povedať ani o hviezde, ktorá sa spomína v evanjeliu a ktorá ich priviedla až do Betlehema. Existujú rôzne dohady a aj v súčasnosti sa rozvíjajú viaceré teórie.

Keď teda mudrci prišli do Jeruzalema, vypytovali sa na novonarodeného židovského kráľa. Príchod mudrcov nemohol ostať nepovšimnutý, spôsobili rozruch v celom meste. Sám Herodes, ktorý tam bol vtedy kráľom, si ich dal zavolať a vyzvedal od nich do podrobností, čo tam hľadajú. Herodesovi radcovia mu potvrdili, že v meste Betleheme sa má narodiť prisľúbený vykupiteľ, Boží Syn, kráľ. Herodes potom mudrcom prikázal, aby mu oznámili, keď ho nájdu, kde sa nachádza, aby sa mu mohol aj on pokloniť. Bola to lož, lebo ho chcel zavraždiť, bál sa o svoj trón. Mudrci našli dieťa aj s rodinou. Matúš píše, že vošli do domu, zdá sa teda, že to bolo už nejaký čas po narodení a podarilo sa im nájsť bývanie v dome, aby nemuseli byť v maštali. Dejepisec Herodot hovorí o zvyku na Východe, podľa ktorého keď sa stretli dvaja rovnocenní muži, objali sa, no ak bol jeden z nich vyššie postavený, ten druhý pred ním pokľakol. Keďže si mudrci pokľakli na zem – ako píše ďalej Matúš – tým prejavili, že narodené Dieťa uznávajú za vyššie postavené, ako sú oni. Nevieme určiť, či poznali a uznali jeho Božský pôvod alebo ho považovali za výnimočného kráľa. V tej chvíli mu dali aj dary – zlato, kadidlo a myrhu. V kresťanskom výklade symboliky darov sa hovorí o tom, že zlato upozorňuje na Kristov kráľovský pôvod, kadidlo na božskú podstatu jeho existencie a myrha používajúca sa pri balzamovaní naznačuje Kristovu obetu za spásu ľudstva. Písmo ďalej píše, že mudrci, varovaní vo sne, cestou späť obišli kráľa Herodesa. Viac o nich nevieme.

Na sviatok Zjavenia Pána sa pri svätých omšiach požehnáva voda, soľ a krieda. Je to starý zvyk. Následne potom kňazi chodia po príbytkoch ľudí, aby ich požehnávali vodou, ktorá bola požehnaná pri sv. omši. Kňaz sa v rodine modlí spolu s domácimi, urobí znak kríža nad príbytkom a domácimi, pokropí byt požehnanou (svätenou) vodou a na veraje dverí napíše požehnanou kriedou nový letopočet a písmená C+M+B, čo značí Christus Mansionem Benedicat – Kristus nech žehná tento dom. Niekde sa píšu písmená G+M+B, čo podľa tradície sú začiatočné písmená troch kráľov Gašpara, Melichara a Baltazára. Toto požehnanie má sprevádzať rodinu počas ďalších dní, ochraňuje ich pred útokmi zlého ducha a podporuje rast v čnostiach.