Cez tieto dni, viac ako inokedy sa aj my sami zamýšľame nad svojou eschatológiou. Posledné veci človeka a v nich naša či moja smrť, môj súd, moja večnosť. Moja smrť! Aká bude? Čím vlastne je? Smrť nie je iba definitívnym zastavením srdcových a mozgových funkcii, ani poslednou hodinou, o ktorej nik nevie, kedy odbije. Smrť zasahuje aj do života, každým dňom ho storakým spôsobom ohrozuje. Jej predzvesťou je choroba, utrpenie a neúspech. Upozorňujú, že človek nie je pánom svojho života, že sa mu život neustále vymyká z rúk a že mu ho raz smrť definitívne odníme. Smrť takto dáva životu pečať konečnosti a ohraničenosti. "Vek nášho žitia je sedemdesiat rokov a ak sme pri sile osemdesiat" (Ž 90,10). 

     Život je krátky a jeho čas vzácny. Preto ho treba správne využiť. "Využite čas, lebo dni sú zlé" (Ef 5,16). Každá hodina by mohla byť poslednou. Ani jeden okamih sa nevracia. Smrť takto v živote zohráva aj kladnú úlohu. V jej tieni sa stáva nástojčivým, neodkladným, definitívnym, vyzýva k rozhodnutiu tu a teraz. Bez nej by bol život v určitom zmysle nudný.
     Život a smrť sa teda navzájom prenikajú. Kde sa smrť zamlčuje a tabuizuje - ako v našej modernej spoločnosti - znehodnocuje sa život.

     O živote a smrti je reč už na prvých stránkach Svätého písma: Smrť je následkom hriechu. Neposlušný človek siahol za ovocím stromu života, aby sa ho zmocnil. Precenil sa a dosiahol opak. Namiesto života prišla smrť. Preto sv. Pavol hovorí: "...skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť..." (Rim 5,12) 

     Kresťanské chápanie smrti sa zakladá na jednej strane na neposlušnosti Adama, na druhej strane na vykupiteľskom diele Ježiša Krista, nového Adama. "Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži." (Fil 2,8) Bezhraničnou poslušnosťou porazil smrť. Pre Kristovho nasledovníka smrť už nie je slepým osudom, ale ju chápe a prijíma ako výraz Otcovej vôle. Kto verí už teraz prešiel zo smrti do života (porov. Jn 5,24). Tento nový vzťah k smrti najzreteľnejšie vyjadruje prefácia o zosnulých: "Hoci nás zarmucuje neodvratný údel smrti, potešuje nás prísľub budúcej nesmrteľnosti. Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma iba mení; a keď skončíme život v smrteľnom tele máme pripravený večný príbytok v nebesiach." Kde sa smrť prijíma s vierou a chápe sa ako brána do večného života, tam dokonca možno so sv. Františkom hovoriť o "sestre smrti" a dať jej prednosť pred životom, ak ide o dobro bratov a vernosť Bohu. Pekne to vyjadrila aj sv. Terézia z Lisieux:"Smrť?... Mňa si neberie smrť, mňa si berie Pán!".

     Poznáme pozdrav mníchov "memento mori!" Nie je to výzva zutekať zo sveta, ale žiť tak, aby ho človek mohol každú chvíľu opustiť. Z týchto slov sa neozýva strach zo smrti, ale starosť o dobrú smrť, o čo spolu s veriacimi prosíme v Litániách ku všetkým svätým: "Od náhlej a nekajúcej smrti, vysloboď nás, Pane." 

     Človek sa teda má modliť o dobrú smrť a pripravovať sa na ňu. Kedysi existoval rituál kresťanského zomierania: spoločné modlitby v rodine, svetlo hromničky, zmierenie sa s protivníkmi, požehnanie deti a vnukov, testament, zaopatrenie sviatosťami. V súčasnosti zomiera veľa ľudí síce pod lekárskou opaterou, ale často opustení, v neprítomnosti príbuzných, bez duchovnej pomoci, bez modlitby a zaopatrenia. Preto sa neraz, zvlášť naši starí bratia a sestry boja nemocnice, nemocničného lôžka. 

     Smrť chápaná v kresťanskom svetle nevylučuje určitý prirodzený strach pred smrťou. Boli sme stvorení pre nesmrteľnosť. A teda naša príroda sa bráni proti smrti. Sám Ježiš Kristus ponorený do smrteľných úzkostí v Getsemanskej záhrade, sa modlil: "Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich..." (Mt 26,39).

     A netreba nám zabudnúť ani na výzvu Ježiša Krista: "Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán... Buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete" (Mt 24,42-44). Čo znamená pre nás kňazov bedliť? Žiť tak, aby nás smrť našla pripravených, kedykoľvek nás Pán povolá k sebe. Naozaj, som pripravený, žijem ako kňaz tak, že sa nebojím smrti a môžem ochotne kedykoľvek odísť z tohto sveta k Pánovi? 

     V Bijacovciach, na Spiši, na slnečných hodinách kostola je nápis: "Jedna z nich bude tvoja, kiež bude šťastná". 

     Zakončím túto úvahu modlitbou za milosť dobrej smrti: "Dobrotivý Bože, stvoril si nás na svoj obraz a svojho Syna si vydal na smrť za nás; daj nám milosť bedliť a modliť sa v každom čase, aby sme mohli očistení od hriechov odísť z tohto sveta a radostne spočinúť v náručí tvojho milosrdenstva.

     Panna Mária, vrúcne ťa prosím, v hodinu mojej smrti príď k môjmu lôžku, ako by urobila moja matka, keby ešte bola živá.

     Azda môj ochrnutý jazyk nebude už môcť vzývať tvoje meno, ale moje srdce ho bude aj naďalej opakovať. Už teraz ťa prosím o pomoc v tej rozhodnej chvíli. Budem azda musieť naposledy vydýchnuť bez prítomnosti ľudí?... I v tom prípade umriem so spokojnosťou na tvári, lebo budeš pri mne ty! Ja to dúfam, ja to verím, ja to s istotou očakávam. Amen."