V službe ducha

26.07.2015 20:23

 

Dva životy žijeme, jeden telesný, materiálny, chlebový. Druhý je vyšší, duchovný. Prvý máme spoločný so zvieratami, druhý je náš vlastný, ľudský. Filozofia, veda umenie napĺňajú náš vnútorný život. Ak má byť vzdelaný národ – a to už znie ako z 19. storočia, obrodenia – musí každý jednotlivec prispieť. Čím vzdelanejší národ, tým ťažšie sa dá utlačiť, tým krajší život prežíva. A každý individuálny človek rastie na hodnote vďaka bohatstvu duševného života, myšlienkam a citom. Taktiež je dôležité, čím si udržiava mladosť a či napĺňa svoje pozemské dni zaujímavým obsahom. Či nie je najväčším umením vedieť si nájsť pozitívny program? Ale úctu a starostlivosť si plne zaslúži aj naše telo, ktoré tvorí fyzický predpoklad. Kalokagatia je podľa starogréckych predstáv súlad medzi krásou a dobrom, medzi telom a dušou. V každom životnom období hľadáme primeraný pomer týchto dvoch zložiek. Harmonicky rozvinutý človek je tým najpríťažlivejším. Čo ak ten obdivovaný športovec je iba zvýrazneným telom, do seba zaľúbeným egoistom? A čo ak ten večne študujúci poctivec je iba utekajúcim pred skutočným životom, neschopný skutočného výkonu? Teória slúži praxi a prax potvrdzuje správnosť úvahy, Každá jednostrannosť je ochudobňujúca. Ale bez silného zaujatia sa jedným smerom, ťažko dosiahneme majstrovstvo. Nikdy vlastne nevyužijeme všetky schopnosti a naša všestrannosť môže byť iba čiastočná. Prežiť radostný život a poznať čo je podstatné. Azda by sa to dalo formulovať tak, aby sme maximálne využili vlastné nadanie, komunikovali a pomáhali druhým ľuďom, šetriac pritom prírodné prostredie. Celý život, každý deň znova a znova hľadali lepšiu rovnováhu, svoje miesto na tomto svete. Nie veľkosť úspechu, ale sila zaujatia prezrádza krásu človeka. V našej národnej histórii máme dva krásne zjavy, Ľudovíta Štúra a Milana Rastislava Štefánika. Obaja prežili iba krátky život, okolo štyridsať rokov, ale nezmazateľne sa zapísali do našich dejín šírkou svojej aktivity i veľkosťou svojho činu. Tento rok spomíname dvesto rokov od narodenia Štúra a ešte stále v ňom nachádzame vrchol naplnenia ľudského života smerom k sebe aj smerom k druhým ľuďom. Prečo si nevziať vzor z tých najlepších? Iba niekoľko výčitiek zo štúrovských čias pre dnešné dni: „Málo troviť, veľa tvoriť!“ Až sa hanbíme za dnešný konzumný svet. Vyrábame nekonečné množstvo tovaru, jedni zápasia s bohatstvom, druhí s biedou. Ťažko by sme menili moderný svet, ale každý má možnosť utvárať si svoj súkromný život podľa tých lepších predstáv a nájsť viac radosti v jednoduchšom a zmysluplnejšom prístupe. „My stali sme si do služby ducha...,“ nebojí sa tŕnistej cesty, ktorú mu bolo treba prejsť, Štúr a jeho druhovia si našli ten najvznešenejší zmysel života. V túžbe pozdvihnúť svoj kmeň, nepestovali nenávisť voči ostatným. „márna je všetka národná samoľúbosť, ak za ňou nestojí nič vyššie. O ľudstvo ide napokon, ktorého sme my, s ostatnými národmi, členmi.“ Ale neboli to iba heslá a výzvy, oni svedomite napĺňali svoje predstavy. Bolo to najkrajšie a najpodnetnejšie obdobie slovenských dejín. Dnešné obdobie najrozličnejších drog sa nám veľmi ťažko porovnáva so štúrovskými spolkami striedmosti. Azda najhoršie je, že dnešný človek ani nevidí význam odriekaní, zmysel žiť jednoduchšie a kultivovanejšie, zaujatia sa rozumnejším pred príjemnejším. Nič nepomôže, ani nárek nad súčasnou chudobou ducha. Mali by sme sa po dvesto rokoch opätovne zamyslieť nad svojim pozemským pobytom a každý vo svojom dosahu zlepšiť svoj život, hoci aj tými dávnymi predstavami, ktoré nám tu predkovia zanechali. Ak duch v národe, národ žije! Nerobme si zbytočné ilúzie, ten dnešný život nie je však až tak ľahký, ale každý si ho môžeme v užšom či širšom priestore zlepšiť a myslieť pritom aj na druhých. Nepodľahnúť smútku chvíle a neuveriť hmlistým obzorom. Aj keď sa nám nenapĺňajú  naše mladícke očakávania, mať odvahu zmeniť predpoklady, mať radosť z iných vecí a iných ľudí. Nájsť si v každej situácii kus krásy. „Aký prázdny by bol život bez poézie,“ vraví Štefánik, sám chorý a unavený. Stane sa aj to, že zablúdime. Ak našu osobnosť utvárala predovšetkým rodina, návrat k lepším východiskám určuje sebavýchova a kritický pohľad na kamarátov, knihy, dobrá hudba a predstava ďalekého domova, odkiaľ sme utiekli a kam by sme sa radi vrátili, už múdrejší a zodpovednejší. Ľudia sa radi vyhovárajú na nedostatky rodičov, na zlé hospodárske pomery, na nepriazeň lej náhody, ale zabúdajú že najsilnejší, ak im chýbajú vhodné podmienky, si ich vytvoria. Neraz azda treba zľaviť z očakávania, nie sa však vzdať. Duch rozhoduje o spôsobe nášho prežívania, spokojnosti aj ďalšom nasmerovaní. Naši najväčší velikáni nepochádzali z bohatých pomerov. Zdá sa, že platí, ohrozenosť a ťažkosti ako podmienka perspektívneho úspechu. Ako je dobré vedieť napodobňovať úspešné kroky druhých , rovnako je potrebné nebáť sa originálnych postupov v rámci svojich jedinečných podmienok. Každý môže priniesť niečo povzbudzujúce. Nevýhodou tlačeného textu je potreba domýšľať ho, zatiaľ konkrétny život z vedľajška stačí napodobniť. Lenže úvaha o tom, čo by bolo zajtra najlepšie podniknúť, nás neminie. Dať sa do služby ducha znamená tešiť sa svojim ľudským možnostiam a snažiť sa ich každý deň naplnať.