V UTRPENÍ JE NÁDEJ

AZDA NIET TAKÉHO človeka, ktorý by sa nezamyslel nad bo- lesťou, nad ľudským utrpením. V bolestiach nás mamy privádzajú na svet, bolesť nás sprevádza v chorobe a často v bolestiach aj odchádzame do večnosti. Táto bolesť je neprehliadnuteľná, naši blízki nás poľutujú a snažia sa ju zmierniť. Je však aj bolesť, ktorú máme ukrytú v hĺbke srdca. Vieme o nej iba my a Pán Boh a tá nás bolí najviac. Často sa pýtame: „Bože, kde si? Či nevidíš, ako trpíme? Vari si už na nás zanevrel?“ Ako málo dôverujeme v takýchto chvíľach Bohu! Keď nám je dobre, zabúdame na Pána Boha, nechávame sa unášať prúdom života, upadáme do každodennej rutiny, spoliehajúc sa na seba a na svoje sily. Takto ide deň za dňom. Pracujeme, užívame si život v kruhu rodiny, v kruhu priateľov, máme svoj životný štýl. To nám pri dobrom zdraví stačí. Zabúdame, že iba vďaka Pánu Bohu ideme po vytúženej ceste. Zrazu nám príde do cesty choroba, smrť blízkeho človeka alebo iný problém a my zistíme, že sme zaujatí iba sebou a Boha sme odstavili na vedľajšiu koľaj. Bez Neho si však neviem poradiť ani s chorobou, ani so smrťou, ani s našimi nedokonalosťami. Uvedomíme si, že sme na Bohu závislí. Pochopíme, že chrlenie výčitiek, „Prečo?“ nepatrí Jemu, ale nám, nám samým. Pohľad na kríž, na rozpäté ruky prerazené klincami, na hlavu skrvavenú od tŕňovej koruny, na prebodnutý bok, v nás vzbudzuje ľútosť nad našou hriešnosťou, nestálosťou, sebeckosťou, nad našou ľudskou krehkosťou. Pohľad na kríž nám pripomína, ako nás Boh veľmi miluje a trpezlivo čaká, kedy sa zbavíme svojho sebectva, kedy mu za Jeho lásku prejavíme svoju vďačnosť. Choroba, fyzické či psychické utrpenie je v našom živote veľkým nešťastím, ale často nás vedie aj k múdrosti srdca a vďačnosti Bohu, že nám dal nádej, že nám dal Lásku  svojho Syna.