Nenechajme sa zviesť tým zlým, depresívnym pocitom, že všetko je zlé, ľudia sú necharakterní a zlomyseľní, že vo svete sa rozmáha agresia, pred ktorou niet úniku. Hoci by to aj bola pravda, život ešte nestratil všetko čaro, ešte môžeme stretnúť človeka, ktorý nám vyjasní obzor, zaujme aj pomôže. Čosi sme si zabudli v detstve, potešenie z každej malej chvíle, radosť z každého dňa. Ako to pekne vraví ten americký pediater: „Neber život tak vážne, aby si sa z neho zabúdal tešiť!“ Je to príťažlivé, ale niekedy aj ťažko splniteľné, najmä v dnešnom konzumnom štádiu, kedy sa všetko prepočítava na peniaze. Dokonca aj prirodzená ľudská ochota, či starostlivosť o deti, ba dokonca aj kedysi celkom samozrejmý záujem o druhého človeka, ktorému momentálne chýba blízky priateľ. Nuž čierne dni a daždivé chvíle sú v živote nevyhnutné, len nezabúdajme, že nad mrakmi večne žiari Slnko a my prežívame neustále ten najväčší zázrak: naše pozemské dni a neopakovateľný život.

        „Zápasiť treba, neujsť nikdy z boja, nebáť sa rán, že sa snáď nezahoja, nepatriť nikdy medzi neveriacich. 

Dva životy žijeme, jeden telesný, materiálny, chlebový. Druhý je vyšší, duchovný. Prvý máme spoločný so zvieratami, druhý je náš vlastný, ľudský. Filozofia, veda umenie napĺňajú náš vnútorný život. Ak má byť vzdelaný národ – a to už znie ako z 19. storočia, obrodenia – musí každý jednotlivec prispieť. Čím vzdelanejší národ, tým ťažšie sa dá utlačiť, tým krajší život prežíva. A každý individuálny človek rastie na hodnote vďaka bohatstvu duševného života, myšlienkam a citom. Taktiež je dôležité, čím si udržiava mladosť a či napĺňa svoje pozemské dni zaujímavým obsahom. Či nie je najväčším umením vedieť si nájsť pozitívny program? Ale úctu a starostlivosť si plne zaslúži aj naše telo, ktoré tvorí fyzický predpoklad. Kalokagatia je podľa starogréckych predstáv súlad medzi krásou a dobrom, medzi telom a dušou. V každom životnom období hľadáme primeraný pomer týchto dvoch zložiek. Harmonicky rozvinutý človek je tým najpríťažlivejším. Čo ak ten obdivovaný športovec je iba zvýrazneným telom, do seba zaľúbeným egoistom? A čo ak ten večne študujúci poctivec je iba utekajúcim pred skutočným životom, neschopný skutočného výkonu? Teória slúži praxi a prax potvrdzuje správnosť úvahy, Každá jednostrannosť je ochudobňujúca. Ale bez silného zaujatia sa jedným smerom, ťažko dosiahneme majstrovstvo. Nikdy vlastne nevyužijeme všetky schopnosti a naša všestrannosť môže byť iba čiastočná. Prežiť radostný život a poznať čo je podstatné. Azda by sa to dalo formulovať tak, aby sme maximálne využili vlastné nadanie, komunikovali a pomáhali druhým ľuďom, šetriac pritom prírodné prostredie. Celý život, každý deň znova a znova hľadali lepšiu rovnováhu, svoje miesto na tomto svete. Nie veľkosť úspechu, ale sila zaujatia prezrádza krásu človeka. V našej národnej histórii máme dva krásne zjavy, Ľudovíta Štúra a Milana Rastislava Štefánika. Obaja prežili iba krátky život, okolo štyridsať rokov, ale nezmazateľne sa zapísali do našich dejín šírkou svojej aktivity i veľkosťou svojho činu. Tento rok spomíname dvesto rokov od narodenia Štúra a ešte stále v ňom nachádzame vrchol naplnenia ľudského života smerom k sebe aj smerom k druhým ľuďom. Prečo si nevziať vzor z tých najlepších? Iba niekoľko výčitiek zo štúrovských čias pre dnešné dni: „Málo troviť, veľa tvoriť!“ Až sa hanbíme za dnešný konzumný svet. Vyrábame nekonečné množstvo tovaru, jedni zápasia s bohatstvom, druhí s biedou. Ťažko by sme menili moderný svet, ale každý má možnosť utvárať si svoj súkromný život podľa tých lepších predstáv a nájsť viac radosti v jednoduchšom a zmysluplnejšom prístupe. „My stali sme si do služby ducha...,“ nebojí sa tŕnistej cesty, ktorú mu bolo treba prejsť, Štúr a jeho druhovia si našli ten najvznešenejší zmysel života. V túžbe pozdvihnúť svoj kmeň, nepestovali nenávisť voči ostatným. „márna je všetka národná samoľúbosť, ak za ňou nestojí nič vyššie. O ľudstvo ide napokon, ktorého sme my, s ostatnými národmi, členmi.“ Ale neboli to iba heslá a výzvy, oni svedomite napĺňali svoje predstavy. Bolo to najkrajšie a najpodnetnejšie obdobie slovenských dejín. Dnešné obdobie najrozličnejších drog sa nám veľmi ťažko porovnáva so štúrovskými spolkami striedmosti. Azda najhoršie je, že dnešný človek ani nevidí význam odriekaní, zmysel žiť jednoduchšie a kultivovanejšie, zaujatia sa rozumnejším pred príjemnejším. Nič nepomôže, ani nárek nad súčasnou chudobou ducha. Mali by sme sa po dvesto rokoch opätovne zamyslieť nad svojim pozemským pobytom a každý vo svojom dosahu zlepšiť svoj život, hoci aj tými dávnymi predstavami, ktoré nám tu predkovia zanechali. Ak duch v národe, národ žije! Nerobme si zbytočné ilúzie, ten dnešný život nie je však až tak ľahký, ale každý si ho môžeme v užšom či širšom priestore zlepšiť a myslieť pritom aj na druhých. Nepodľahnúť smútku chvíle a neuveriť hmlistým obzorom. Aj keď sa nám nenapĺňajú  naše mladícke očakávania, mať odvahu zmeniť predpoklady, mať radosť z iných vecí a iných ľudí. Nájsť si v každej situácii kus krásy. „Aký prázdny by bol život bez poézie,“ vraví Štefánik, sám chorý a unavený. Stane sa aj to, že zablúdime. Ak našu osobnosť utvárala predovšetkým rodina, návrat k lepším východiskám určuje sebavýchova a kritický pohľad na kamarátov, knihy, dobrá hudba a predstava ďalekého domova, odkiaľ sme utiekli a kam by sme sa radi vrátili, už múdrejší a zodpovednejší. Ľudia sa radi vyhovárajú na nedostatky rodičov, na zlé hospodárske pomery, na nepriazeň lej náhody, ale zabúdajú že najsilnejší, ak im chýbajú vhodné podmienky, si ich vytvoria. Neraz azda treba zľaviť z očakávania, nie sa však vzdať. Duch rozhoduje o spôsobe nášho prežívania, spokojnosti aj ďalšom nasmerovaní. Naši najväčší velikáni nepochádzali z bohatých pomerov. Zdá sa, že platí, ohrozenosť a ťažkosti ako podmienka perspektívneho úspechu. Ako je dobré vedieť napodobňovať úspešné kroky druhých , rovnako je potrebné nebáť sa originálnych postupov v rámci svojich jedinečných podmienok. Každý môže priniesť niečo povzbudzujúce. Nevýhodou tlačeného textu je potreba domýšľať ho, zatiaľ konkrétny život z vedľajška stačí napodobniť. Lenže úvaha o tom, čo by bolo zajtra najlepšie podniknúť, nás neminie. Dať sa do služby ducha znamená tešiť sa svojim ľudským možnostiam a snažiť sa ich každý deň naplnať.   

Christus resurrexit! Resurrexit vere!
Kristus vstal z mŕtvych! Naozaj vstal z mŕtvych!

AZDA NIET TAKÉHO človeka, ktorý by sa nezamyslel nad bo- lesťou, nad ľudským utrpením. V bolestiach nás mamy privádzajú na svet, bolesť nás sprevádza v chorobe a často v bolestiach aj odchádzame do večnosti. Táto bolesť je neprehliadnuteľná, naši blízki nás poľutujú a snažia sa ju zmierniť. Je však aj bolesť, ktorú máme ukrytú v hĺbke srdca. Vieme o nej iba my a Pán Boh a tá nás bolí najviac. Často sa pýtame: „Bože, kde si? Či nevidíš, ako trpíme? Vari si už na nás zanevrel?“ Ako málo dôverujeme v takýchto chvíľach Bohu! Keď nám je dobre, zabúdame na Pána Boha, nechávame sa unášať prúdom života, upadáme do každodennej rutiny, spoliehajúc sa na seba a na svoje sily. Takto ide deň za dňom. Pracujeme, užívame si život v kruhu rodiny, v kruhu priateľov, máme svoj životný štýl. To nám pri dobrom zdraví stačí. Zabúdame, že iba vďaka Pánu Bohu ideme po vytúženej ceste. Zrazu nám príde do cesty choroba, smrť blízkeho človeka alebo iný problém a my zistíme, že sme zaujatí iba sebou a Boha sme odstavili na vedľajšiu koľaj. Bez Neho si však neviem poradiť ani s chorobou, ani so smrťou, ani s našimi nedokonalosťami. Uvedomíme si, že sme na Bohu závislí. Pochopíme, že chrlenie výčitiek, „Prečo?“ nepatrí Jemu, ale nám, nám samým. Pohľad na kríž, na rozpäté ruky prerazené klincami, na hlavu skrvavenú od tŕňovej koruny, na prebodnutý bok, v nás vzbudzuje ľútosť nad našou hriešnosťou, nestálosťou, sebeckosťou, nad našou ľudskou krehkosťou. Pohľad na kríž nám pripomína, ako nás Boh veľmi miluje a trpezlivo čaká, kedy sa zbavíme svojho sebectva, kedy mu za Jeho lásku prejavíme svoju vďačnosť. Choroba, fyzické či psychické utrpenie je v našom živote veľkým nešťastím, ale často nás vedie aj k múdrosti srdca a vďačnosti Bohu, že nám dal nádej, že nám dal Lásku  svojho Syna. 

V UTOROK SA NA VŠETKÝCH stredných školách začali písomné maturitné skúšky. Po stužkových slávnostiach, na ktoré študenti radi spomínajú, prišla chvíľa pravdy o stave ich vedomostnej úrovne a tá sa ukázala najprv v pí- somnej forme. Pre mladých ľudí znamená previerku ich charakteru, vôľových vlastností i psychickej zdatnosti. Ježiš pred blížiacim sa utrpením vyjadruje svoje vnútorné rozpoloženie slovami: „Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svoje meno!“ V náročnosti tejto chvíle pre neho a v jej význame pre spásu ľudstva sa kryštalizuje dôležitosť podstúpenia osudovej skúšky pre Vykupiteľa sveta. Čo by znamenalo, keby ho Otec zachránil pred touto hodinou? Nezachránil by sa nikto z ľudí, ale každý by zostal v stave zavrhnutia. Nikto by nemal prístupu  k Otcovi, ani jedno jeho dieťa. Kristus pochopil, že nemá význam vyhýbať sa obeti kríža, lebo až vtedy všetkých pritiahne k Otcovi. Sám dosvedčuje potrebnosť prijať túto osudovú hodinu, ktorá zmení beh dejín každého tvora na zemi i v podsvetí. Pre túto hodinu prišiel z neba na zem a stal sa človekom, aby človečenstvom vykúpil človeka. Týmto božským spôsobom oslávi svojho Otca a jeho meno. Poslušnosťou Otcovi preukazuje svoj vzťah k nemu v dokonalej láske. Otcovo meno sa posväcuje skrze konanie jeho Syna. Aj maturant by si mohol povedať, že nejdem maturovať, lebo je to ťažké, psychicky náročné, vedomostne nezvládnuteľné. Ale v duchu Ježišových slov môže argumentovať: „Veď práve pre túto maturitnú skúšku som prišiel pred štyrmi rokmi na túto školu.“

DNEŠNÁ NEDEĽA sa nazýva nedeľou laetare, čo znamená nedeľa radosti. Prečo by sme sa mali radovať teraz v pôste? Preto, že Cirkev nám dáva túto nedeľu na to, aby sme sa hlbšie ponorili do tajomstva Božej lásky. Áno, Boh je prí činou našej radosti, Boh, ktorý nás miluje. V jednej piesni sa spieva, že Božia láska je ako slnko, všade svieti a hreje jej lúč. To je pravda, ale pravdou je aj to, že človek si rad- šej vyberá tmu ako svetlo. V evanjeliu je napísané: „Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé“ (Jn 3, 19). V našom živote sú veci, ktoré neradi vyťahujeme na svetlo. Narušené vzťahy, hnev, klamstvá, podvody... Vo svojom vnútri skladujeme kopec hriechov. Bojíme sa vyjsť z tmy náš- ho života na svetlo, lebo svetlo nám hovorí pravdu o nás. Kto som? Ako žijem svoju vieru? Ľudia zatvárajú oči pred svetlom a myseľ pred pravdou. Ježiš prišiel na svet, aby bol U svetlom sveta. Možno netúžime vidieť veci jasne, no Ježiš to od nás vyžaduje. Prví kresťania znázorňovali kríž ako rozkvitnutý strom, ktorý priniesol ovocie , ovocie života. To, čo Adam pokazil, to Boh napravil láskou. Ale to vidí človek len vtedy, ak hľadí na Ježišovu obetu s vierou, ak vyjde z tmy na svetlo. Ten, kto prijme Ježiša, v tom začne účinkovať pravá láska, ktorá sa dá poznať po ovocí. „Kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu“ (Jn 3, 21). Keď o pár týždňov zdvihneme v na- šom chráme veľkonočnú sviecu, nech v jej svetle uvidíme všetky zákutia náš- ho života. Nech Ježiš je naším svetlom, čo osvecuje môj i tvoj život. 

KEĎ PRECHÁDZAM cez naše krásne Slovensko, je fascinujúce vidieť v centrách dedín vysoké veže kostolov. Prečo také vysoké veže a v centre? Akoby sa dediny medzi sebou navzájom pretekali. Ale je to aj pripomienka toho, že centrom ich života je chrám, na ktorom veža stojí, a Boh, na ktorého veža ukazuje a ktorý v chráme prebýva špeciálnym spôsobom. Avšak keď prechádzame cez veľké mestá, vysoké veže chrámov zbadáme ťažko. Človek dneška nepovažuje chrám za najvyššiu prioritu vyjadrujúcu vzťah k Bohu. Dnes banky, obchodné centrá a herne sú dominantnejšie a vyjadrujú aj vzťah človeka k Bohu. Za Ježišových čias bol centrom národa Jeruzalem. Centrom Jeruzalema bol chrám. Centrom chrámu svätyňa svä- tých, kde bol prítomný Boh špeciálnym spôsobom. Človek, ktorý ho videl, nemohol naň nikdy zabudnúť. Lenže iné je teória a iné prax. Mať Boha vo svojom strede je síce to, čo človeku dáva istotu, ale nie je to ľahké. A človek od nepamäti túžil radšej po veciach, ktoré boli ľahké a ťažším sa vyhýbal. V dnešnom evanjeliu sme boli svedkami incidentu. Ježiš sa rozčúlil a z chrámu mu povyháňal peňazomencov a kupcov. Títo ľudia určite nemali problém s tým, čo chrám symbolizuje a na čo tu je, oni si chceli robiť len svoj biznis. A tým sväté miesto znesvätili, čisté poškvrnili, nedotknuteľného sa dotkli... a vlastne aj seba samých, aj iných dezorientovali. Ježiš im dal najavo, že sú veci, ktoré sa nemôžu meniť, pretože na to doplatíme v konečnom dôsledku my sami. Nedoplatí na to Boh, ale my! My sami sa oberieme o istoty, záruky, smerovanie, kompas. My síce chrámy nemá- me plné obchodu, ale naše chrámy prerástli iné stavby, ktoré ukazujú na iných bohov. Kniha Exodus jasne hovorí, čo má byť centrom nášho života. Centrom je Ten, ktorý nás robí slobodnými, ktorý nás vyslobodzuje z otroctva. Aj pre nás je dôležité, aby centrom nášho života bol vzťah k Bohu. On pre nás musí byť vežou, majákom, niečím neprehliadnuteľným.

Dnes bol spustený náš nový blog. Prosím sledujte ho, budeme sa snažiť prinášať vždy aktuálne informácie. Čítať správy tohto blogu je možné aj cez RSS kanál.